Niektoré zážitky sa rodičom hovoria až po návrate z ciest

Autor: Lucia Trulíková | 11.7.2017 o 14:29 | (upravené 11.7.2017 o 14:45) Karma článku: 9,88 | Prečítané:  3362x

Sedím v aute. Sedím a cítim sa... zvláštne prázdna. Pred pol hodinou som doletela na Slovensko, nasadla do nášho auta a oficiálne ukončila moje 46-dňové srí lanské dobrodružstvo. Myšlienkami som však stále niekde inde. 

Neregistrujem slovenskú diaľnicu, po ktorej sa rútime, ale premýšľam nad malou cejlónskou slzou padajúcou spod Indie. Zo srí lanského tranzu ma preberie mamina: „No, začni so zážitkami!“

Zážitky. Bolo ich veľa a väčšinu z nich som rodine každý deň s nadšením opisovala v emailoch. Niektoré zážitky som však nespomenula. Usúdila som, že tie najadrenalínovejšie kúsky rozpoviem rodine (pre dobro ľudstva) až doma. Nepotrebovala som predsa, aby pre mňa na Srí Lanku doletelo vládne komando a odviezlo ma do bezpečného náručia ustráchaných rodičov. 

Začni so zážitkami? Znova som si v mysli prehrala mamininu otázku. Pozrela som sa von oknom a moja myseľ bola opäť na milovanom mieste...

Hneď v prvý týždeň ma pohryzla opica.

S bandou spoluobjaviteľov Srí Lanky sme sa v ten deň vybrali na pláž Negombo a tešili sme sa, že naše rozhorúčené telá konečne ponoríme do chladných vĺn oceánu. Naše plány sa zmenili, keď sme po dorazení na pláž namiesto pokojného mora zbadali niekoľkometrové prílivové vlny, ktoré celkom zabraňovali našej pôvodnej predstave ľahnúť si na mierne morské vlnky a nechať sa pokojne unášať. Nadarmo, oceán je oceán. 

Prvotnú ideu kúpania vystriedalo ležanie na pláži a oddych. Pozrela som na apatické tváre ostatných a v tom momente som vedela, čo robiť. Spomenula som si na slovenskú televíznu reklamu spred desiatich rokov, v ktorej znudene sedela banda mladých ľudí a zrazu jeden z nich vytiahol sušienky Disko, všetkých ponúkol a znenazdajky sa začala veľká párty. Disko – to nikdy neješ sám! Zahraniční priatelia sa prebrali z tranzu a vyhlásili, že slovenské sladkosti sú to najlepšie, čo kedy jedli. Slovakia rules!

Keď ma ležanie na pláži omrzelo, presunula som sa ku skalám pri mori, kde som s nadšením sledovala morských krabov všetkých veľkostí. Z diaľky som zbadala, ako sa pri našej Disko skupinke objavil pochybne vyzerajúci chlapík s malou, rozkošne vyzerajúcou opičkou na vôdzke. Milovníčka zvierat z Indie – Srishti – si opičku láskyplne privinula a odfotila sa s ňou. Mne sa na tomto divadle niečo nezdalo. Niečo mi nahováralo, že mám milú opičku nechať radšej tak a skákajúce stvorenie som sledovala z bezpečnej vzdialenosti. Pán s opicou neodchádzal a tak mi napadlo, že prídem bližšie a urobím si pár záberov. Len čo som sa však priblížila, opica preskočila zo Srishti na mňa a jej roztomilosť mi nedovolila dať ju zo seba dole. Nakoniec som sa s ňou odfotila aj ja. 

Opička bola pokojná, jej malé packy som cítila po celom tele a nedalo mi neusmievať sa. V tom sa mi opička pozrela do očí, chytila môj ukazovák a pohryzla ma. Au. Rýchlo som ju odovzdala majiteľovi, ktorý si za urobenú fotku obratom vypýtal 1700 srí lanských rupií (10 eur). 

Žiadne také! S vystrašenými očami pozerám raz na pána s opicou, raz na môj krvácajúci ukazovák. S hrôzou sa pýtam, či nemá opica nejakú chorobu a rezolútne zamietam zaplatiť čo i len jednu srí lanskú rupiu za fotku s jeho divokou šelmou. 

Snažila som sa upokojiť. Opičie zuby neboli o nič väčšie, ako zuby obyčajnej mačky, takže som sa skrátka rozhodla nevšímať si krvácajúcu bodku na mojom prste. Ranu som si zabalila do vreckovky a o chvíľu som aj zabudla, že ma niečo uhryzlo. Počas cesty do nášho srí lanského domu som však na sebe cítila vystrašené oči celého tímu. Báli sa o mňa viac, ako ja sama. Zopár z nich za mnou dokonca prišlo a s hrôzou v očiach mi povedalo srdcervúcu pravdu: „Lucy, jej sliny sa dostali do kontaktu s tvojou krvou! Môžeš dostať infekciu a zomrieť!“ 

Super. Ich komentovanie ma veru nijako nepovzbudilo. Zdá sa mi to, alebo sa mi začína krútiť hlava a mám rozmazané pred očami? To asi z tých apokalyptických komentárov. Všetkým spolubratom a spolusestrám som rázne povedala, aby nič z tohto nespomínali našim srí lanským team leadrom. Nepotrebujem predsa, aby ma razom previezli do nejakej provizórnej nemocnice v srí lanskej džungli, kde mi budú brať krv nesterilnými injekciami, zisťovať, či nemám Ebolu a na zvyšok môjho pobytu na Srí Lanke ma zavrú do izolácie. Musím to prežiť sama. Dokelu, tá krv stále tečie. Dúfam, že neumieram. 

***

V tejto časti príbehu je potrebné predstaviť ďalšie dve dôležité postavy srí lanského dobrodružstva – 52-percentnú slivovicu a marhuľovicu. Samozrejme som ich so sebou zobrala z čisto zdravotných dôvodov a používala som ich ako prevenciu v záujme zabránenia možným črevným problémom spojených s odlišnou srí lanskou stravou a vodou. Spolubývajúci zo všetkých kútov sveta si zo začiatku lámali jazyk na vyslovovaní slovenských názvov destilátov, preto sa po pár dňoch názvy ustálili na označení „Slovak medicine“. 

Všetci ma pokladali za najväčšiu alkoholičku, pretože moja prvá ranná činnosť sa skladala z pristúpenia k chladničke, vytiahnutia fľašky a prehltnutia pár glgov medicine. Paradoxne, na Slovensku ma všetci poznajú ako človeka, ktorému alkohol nechutí a vyhýba sa mu. Na cestách sa však z bežného alkoholu stáva Slovak medicine a bez nej sa nedá pohnúť. Svoje dve pollitrové plastové fľašky čírej tekutiny som skladovala v spoločnej chladničke spolu s ďalšími nápojmi a minerálkami. 

Vo chvíli, keď sme sa po niekoľkohodinovom výlete rozhorúčení vrátili z pláže Negombo (ja s mojím obviazaným krvácajúcim prstíkom), sme prahli iba po jednom: po vode. Spolusestra – a ako sme sa dnes dozvedeli, aj vášnivá milovníčka zvieratiek – Srishti z Indie siahla po pollitrovej fľaške v chladničke s nádejou, že je to blahodarná chladená čistá osviežujúca voda. Namiesto toho však bez ostychu do seba hrkla pár glgov 52-percentej slovenskej medicínky. Takmer jej vyleteli oči. Takmer ju vykotilo. Aj mňa. Od smiechu.

Po tomto indickom kultúrnom programe mi však pri pohľade na fľašku v Srishtiných rukách niečo napadlo. Slovak medicine. Me-di-ci-ne! To je nápad! Šup do seba, šup na prst, šup do seba, šup na prst. Myslím, že som práve narazila na najlepšiu dezinfekciu na Srí Lanke. Po pár hodinách som na incident s opicou zabudla, ale slová spolubývajúcej Jette o nakazených opičích slinách ma opäť postavili do pozoru. Takže dva glgy a vreckovkový zábal na prst aj pred spaním. 

„Ak v noci uvidíš, že mi z úst tečie priveľa slín, zrejme sa prejavuje besnota. Potom niekoho ohlás, prosím,“ uškŕňam sa na Jette a zaspávam spánkom spravodlivých (či pohryznutých). 

Na ďalší deň sa zobudím zdravá, oddýchnutá a plná sily. Ukazovák nekrváca, ukazovák nebolí. Ale v rámci prevencie som raňajšiu dávku medicíny o pár glgov zvýšila. V priebehu dňa ku mne zrazu príde srí lanský team leader Pathum a zavolá si ma bokom: „Lucy, vraj ťa pohryzla opica.“ 

S prižmúrenými očami pozerám po miestnosti a hľadám vinníka. KTO TO VYTÁRAL? Pomaly som sa začala zmierovať s blížiacim sa osudom. Záchranka. Injekcie. Infúzie. Sterilná miestnosť. Prevoz na Slovensko. Besnota. Ebola. Smrť. 

Z mojich mrákot ma vytrhli ďalšie Pathumove slová: „Lucy, ja nepoznám nikoho, koho by na Srí Lanke uhryzla opica. Nikdy sme sa s tým nestretli. My nevieme, čo máme s tebou robiť. Ak ti bude zle, povedz a pôjdeme k doktorovi.“

Neuveriteľne som si vydýchla. Potom som sa na Pathuma usmiala a zoznámila ho so Slovak medicine. Zoznámila som s ňou viacerých. V ten večer padla polovica fľaše. Padla aj polovica Číňanov. Každopádne, dezinfekcia pomohla. 

Už prešiel takmer rok od uhryznutia opicou a ja sa cítim dobre. Moje správanie je stále normálne. Alebo, ako vždy s úškrnom dodá môj brat, moje správanie normálne nikdy nebolo, ale po uhryznutí opicou sa nijak výrazne nezmenilo. Myslím, že to prežijem. 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Sagan či Hantuchová sa budú plateniu daní vyhýbať ťažšie

Ministerstvo chce zabrániť presunu ziskov.


Už ste čítali?