Festival trval dva dni, takže bolo treba zabezpečiť miesto, kde by som jednu noc prespala. Dohodla som sa so sesternicou, ktorá má v Bratislave byt. V sobotu ráno sme spolu s bratom išli sesternici odovzdať výslužku - víno a marlenku - za to, že nás nechá prespať v jej byte. Kým brat zamykal auto, všetko mi nahádzal do rúk a ja som mala čo robiť, aby som to udržala. Marlenka položená na dlani sa začala pomaly kývať. Kývala sa stále viac a viac. Zrazu sa bez môjho vedomia vrhla strmhlav k zemi a skončila na chodníku. Plechový obal sa otvoril, trošku ohol a zarinčal na celé sídlisko. Krabica našťastie zostala v celku. Pomaly som krabicu zodvihla a pozrela sa na jej prednú stranu. Presne v strede krabice, na nápise marlenka, si tŕonil okrúhly vtáčí trus. Toto nie je možné! Dvadsať metrov napravo čistý chodník. Dvadsať metrov naľavo čistý chodník. A mne spadne marlenka rovno do vtáčieho hovna. Rozbehla sa čistiaca akcia. Uplakaná slzami od smiechu som poriadne vyutierala každý kúsok krabice a opäť ju vložila do rozdrúzganého plechového obalu, ktorý utrpel takmer smrteľné zranenia a nedal sa poriadne zavrieť. No čo, privretie bude musieť stačiť. „Jééj, doniesli ste marlenku? Hneď ju aj otvorím“, veselo zaštebotala sesternica. A ako nám chutila! :)
Po štedrých raňajkách sme sa konečne vybrali na festival. Sedím na mieste, predo mnou plné rady ľudí, za mnou plné rady ľudí. Do nášho radu prichádzajú ďalší ľudia, tak sa zdvíham a posúvam sa o miesto ďalej. Zrejme som sa zdvihla trošku rýchlejšie a presne v tom momente sa pán predo mnou potreboval z toľkého sedenia natiahnuť a hlavu zaklonil dozadu. Treeesk. Naše hlavy sa v tejto rýchlosti v rovnakej milisekunde stretli a zaduneli. „Auuu“, vykríkli sme obaja. No bolesť nám vydržala krátko. Zmenila sa v uvoľnený smiech, v mojom prípade pribudlo aj zopár sĺz. Z menšieho otrasu mozgu som sa spamätávala celý zvyšok prednášky.
Po jej skončení som sa zdvihla a prešla sa po hale, kde som pozorovala neuveriteľné množstvo cestovateľských fotiek z celého sveta. Pri dnešnej príležitosti som si obliekla tričko s logom cestovnej kancelárie, ktoré som vyhrala na zájazde za prvé miesto v kvíze o Číne (samozrejme). Veď propogácie nikdy nie je dosť. Rovnaké tričká mali oblečené aj všetci sprievodcovia na festivale. Za celý víkend som si nevšimla, že by sa pri sprievodcoch pristavil nejaký návštevník a pýtal si radu. Pri mne sa zastavali hneď traja. Profesionálny výraz, milý úsmev a: „Nech sa páči, kinosála je týmto smerom.“ Sprievodkyňa Trulíková je Vám k dispozícii :).