Zmorení sme zvládli prvý krok na čínskej zemi a spolu s batožinou sme sa presunuli k východu z príletovej haly. Po jej opustení sme uvideli tisícky Číňanov, ktorí s nadšenými úsmevmi vyčkávali príchod svojich drahých. Uprostred mnohých ksichtíkov som hľadala slovenskú tvár v podobe nášho sprievodcu, ktorý nás tu mal vyzdvihnúť. Akokoľvek som sa snažila, nijakú európsku siluetu som medzi týmito navlas identickými tvárami nenašla. Všetci muži boli úplne rovnakí, ako raz poznamenala istá Číňanka, ktorá hľadala svojho manžela v dave čínskych spolubratov. Po pár minútach ešte podrobnejšieho sledovania som konečne zbadala nejaký ten európsky odtieň a pohla som sa smerom k nemu. Pri slovenskom sprievodcovi stál aj milý Číňan, ktorý mi slušnou angličtinou zašvitoril, že mám pokračovať o niekoľko metrov ďalej, kde čaká zvyšok skupiny.
Kvôli meškaniu lietadla v Dubaji sa pôvodný plán prehliadky mesta zmenil a preskočili sme rovno k poslednému bodu dňa – ubytovanie v hoteli. Počas cesty autobusom z letiska sa sprievodca rozhovoril a snažil sa prebrať naše unavené mysle. Privítal nás v tejto kurióznej krajine, ktorá je so svojimi viac ako 9 000 000 kilometrami štvorcovými o polovicu väčšia ako celá Európska únia a o trochu väčšia ako celá Austrália. Dostali sme sa do najľudnatejšej krajiny sveta a pomaly sme sa začali vnárať do jej tajov. Privítala nás zem, ktorá sa stará o najväčšie hory sveta ako Mount Everest či K2, zem, v ktorej pokope žije päťdesiatšesť národností. Deväťdesiat percentnú prevahu tvoria samozrejme Číňania, o čom sme sa presvedčili hneď po výstupe z lietadla.
Mnoho informácií nás ohúrilo a pomohlo nám naplno pričuchnúť k atmosfére krajiny. Dozvedeli sme sa, že k obľúbeným činnostiam obyvateľov Číny patrí zbavovanie sa svojich nadbytočných slín v ústach v podobe ich neustáleho strieľania okolo seba. Pokladajú to za niečo normálne. Je jedno, či sa pri vás objaví galantne vyzerajúci pán v obleku, nežné žieňa v krátkych šatôčkach či dôchodca v klobúku. Je jedno, či ste v parku, na ulici, alebo vo vlaku. Pľujú všetci. Pľujú všade. A je im to úplne jedno.
Následne sme sa dostali k téme, ktorá je po celom svete neustále vo veľkom rozoberaná. Jedia Číňania psov? Pôjdeme po ulici a zbadáme na ulici psí bitúnok v priamom prenose? Nie. Našťastie nie. Tento celosvetový mýtus o Číne naozaj nie je pravdivý. Ani na jednej ulici sme nezbadali niečo, čo by sa podobalo hrôzostrašným novinovým titulkom a fotografiám o masovom zabíjaní psov v Číne. Ak niekto skutočne chce a má kontakty, nájde sa tu niekoľko kórejských reštaurácií, kde mu psa ako pokrm pripravia, ale nie je to veľmi časté. Tento spôsob stravovania sa považuje za normálny u susedných Kórejcov. Práve oni si často naservírujú najlepšieho priateľa človeka ako chutný obed. Po vyslovení tejto informácie sa v autobuse rozhostilo ticho. Zvyšok cesty sme strávili bez slov a dúfali sme, že v našom programe sa návšteva kórejskej reštaurácie neobjaví.
Na hotelovej recepcii sme boli oboznámení so životne dôležitými poznatkami, ktoré sme potrebovali, aby sme prežili do ďalšieho rána. Naučili sme sa základný čínsky pozdrav – Ni hao. Toto slovné spojenie označuje jednoduché „Ahoj“. Radosť zo znalosti nášho prvého čínskeho slova bola hmatateľná. Rozhliadali sme sa po celom hoteli a vyčkávali prvého Číňana, ktorého by sme mohli pozdraviť v jeho rodnom jazyku. Na naše potešenie ich vybehlo z výťahu hneď niekoľko.
Po krátkej chvíľke nadšeného zdravenia všetkých Číňanov, ktorí sa náhodou ocitli na recepcii, sme sa presunuli k ďalšej otázke, ktorá bola pre mladšiu generáciu otázkou života a smrti. Mladí zvierali v rukách svoje mobilné telefóny a boli pripravení vyriešiť záhadu hotelovej Wi-fi. Práve v tej chvíli nám na naše veľké nadšenie sprievodca podal do ruky papierik s desiatimi čínskymi znakmi, ktoré označovali názov siete. Naše srdcia však plesali len dovtedy, kým sprievodca nepokračoval s informáciou, že napriek možnosti pripojenia je tu kvôli nepretržitej čínskej cenzúre veľa stránok zablokovaných. Zbohom Google, zbohom Youtube, zbohom Facebook, zbohom Twitter. Číňania sú machri. Nepotrebujú tieto celosvetovo známe fenomény na to, aby prežili. Vytvorili si svoje vlastné vyhľadávače a vlastné verzie populárnych stránok, ktoré nám vďaka ich krásnemu písmu veľa nepovedali. Napriek tomu, že mi Wi-fi v hoteli veľmi nepomohla, mám ju stále uloženú vo svojom mobile medzi možnosťami na pripojenie. Viem, že sa k nej už nikdy nepripojím. Ale zrejme zostane ako spomienka v mojom mobile navždy, rovnako ako zostane navždy Čína v mojom srdci.
Po tejto sentimentálnej chvíľke sa vrátim k poslednej sprievodcovej rade pred spánkom na hotelovej izbe. Spomenul nám, že niektoré čínske toalety nie sú prispôsobené na splachovanie toaletného papiera. Kvôli príliš úzkym záchodovým rúrkam často dochádza k upchatiu potrubia. Preto to v Číne chodí tak, že sa použitý toaletný papier vyhodí do koša, ktorý je postavený vedľa WC. Chvíľu sme sa snažili správať ako praví Číňania a použitý toaletný papier sme do tohto koša naozaj hodili. Po opätovnom vstupe do kúpeľne sme svoj čin okamžite oľutovali. Vydržali sme asi päť minút. Takto to teda nepôjde. Spomenula som si na poslednú vetu sprievodcu k tejto téme: „Na niektorých miestach je splachovanie toaletného papiera vyslovene zakázané, ale v našom modernom hoteli by s tým nemal byť problém.“ Vďaka Bohu. Spláchnutie sme riskli.
Okolo polnoci, po uložení sa do postele, som sa pozerala von oknom na rušnú čínsku premávku, ktorej zvuky doliehali až ku mne. Na najbližších pár dní sa môj život od základov zmení. V mnohých smeroch sme odrezaní od zvyšku sveta. Čínske dobrodružstvo môže začať.
