Slováci na letisku

Autor: Lucia Trulíková | 29.1.2016 o 19:49 | Karma článku: 7,12 | Prečítané:  1984x

Väčšina dovolenkárov berie lietadlo len ako nutné zlo, ktoré musia absolvovať pred blahodarným vyvalením sa pri teplučkom mori. Na základe vlastných skúseností však môžem povedať, že dovolenka a zážitky sa začínajú už na letisku. 

Pred dorazením do vytúženej destinácie musí dovolenkár prežiť a zvládnuť dlhočiznú cestu do cieľa určenia. Letiskový poriadok odporúča dostaviť sa na letisko dve až tri hodiny pred odletom. Dovolenkári, ktorí cestujú lietadlom prvýkrát, to ešte berú naozaj vážne a skutočne už tri hodiny pred odchodom lietadla stepujú v letiskovej hale a s kropajami potu na čele hľadajú na obrazovkách informácie o svojom lete. V tomto skorom čase, teda tri hodiny pred odletom, sa často ich lietadlo ešte nedostalo do tohto vyvoleného poradovníka a čakajúci dovolenkári nevedia, ktorým smerom majú ísť. Starí harcovníci dorazia na letisko hodinu a pol pred odletom a s trochou stresu a zrýchlenej chôdze všetko zvládnu na jednotku. A keď sa vám podarí v nejakej z letiskových reštaurácii zabudnúť pas aj s letenkou a prídete na to o niekoľko desiatok minút neskôr, zažijete aj trochu pravého adrenalínu. 

Po vystátí pár radov a odovzdaní kufrov sa dostávame k najadrenalínovejšej letiskovej časti. Detekčná kontrola. V tomto momente si vždy spomeniem na náš prvý let a prvú leteckú kontrolu. Po prečítaní všetkých informácií o povolenom prevážaní tekutín či o zakázanom prevážaní istých predmetov na palube lietadla sa cítite dostatočne pripravení a s odhodlaním predstúpite pred túto kontrolu. Prvá, druha, tretia taška sa dostali cez detektor bez problémov. Nasledovala štvrtá taška . . . 

„Pane, prosím Vás, pomaly otvorte svoju tašku“, prísne k nám pristúpila jedna z pracovníčok letiska s bratovým ruksakom v ruke. Vtedy 13-ročný brat začal s neistotou otvárať svoj malý ruksačik a vyťahovať veci jednu za druhou. Vytiahol všetko, ale pracovníčka stále nebola spokojná. S vážnou tvárou nám oznámila, že na monitore to vyzerá tak, že prevážame nejakú bombu. My sme sa s pobavením zasmiali, čo by v taške najmladšieho člena našej rodiny robila bomba a nechápali sme, z čoho sa nás snaží obviniť. Ona to však myslela celkom vážne a dokonca aj pristojaci strážnik s nebezpečne vyzerajúcou zbraňou za opaskom a s obuškom v ruke si nás začal veľmi dôkladne prehliadať. Vyzeralo to tak, že situácia je naozaj vážna a naše vysmiate tváre sa pomaly menili na ustarostené. My sme čakali, kedy sa na nás z plafóna spustí zásahová jednotka a všetkých nás zatkne, oni čakali, kedy vytiahneme bravúrne skrytú bombu z ruksaka a začneme sa vyhrážať, že vyhodíme letisko do vzduchu. V tom si brat spomenul na svoje predošlé aktivity spred pár rokov a pokojne otvoril najmenší vačok na ruksaku, z ktorého vypadol zapaľovač a malá bombička zo šľahačky. „Jáj, to tam mám už asi dva roky, a ako dlho som to hľadal!“, s radosťou vysvetlil. Dodnes nevieme, či strážnici uverili nášmu príbehu o tom, že brat sa ako malý s týmto arzenálom hrával a v ruksaku to ostalo iba náhodou, ale každopádne nás do lietadla pustili. Brat sa však musel so svojimi hračkami rozlúčiť  v prospech letiskového zabavovania nebezpečných predmetov. Od tejto situácie sme si zapamätali, že pri balení skontrolujeme všetky vačky na ruksakoch. 

Tento rok ma prestupovanie počas letu do destinácie čakalo prvýkrát. Počas prvej, päť a pol hodinovej cesty z Viedne do Dubaja sa neudialo nič extra zvláštne. Dvakrát som sa zasekla na záchode, pretože sa otváral spôsobom, ktorému som nepochopila dodnes. Po minútovom trnzovaní dvier ma zvonku otvorila Angličanka, ktorá sa zrejme už nemohla pozerať na cirkus, ktorý som predvádzala. Verím, že panika v mojich očiach, ktorá sa po jej pomoci zmenila na úľavu, jej stačila ako vďaka. Okrem toho stojí za spomenutie výborný obed „grilled lamb with roasted vegetable“, ktorý vtedy ešte našim prázdnym žalúdkom ulahodil na duši. 

Zaujímavejšie to začalo byť v Dubaji. Ako bonus sme dostali voľnú poukážku na jedlo, tzv. meal voucher, ktorý sme mohli použiť vo vybraných letiskových podnikoch. Čo na tom, že sa v našom bruchu pred pár hodinami usalašila jahňacinka. Poslali sme jej tam ďalšiu spoločnosť, tentokrát kuriatko v podobe tortilly. Chápete, s čisto dobrým úmyslom – aby jej tam dole nebolo samej smutno. Tento míľnik nazveme v našom príbehu ako „úplné dotlačenie do prasknutia č.1“.

Do ďalšieho odletu lietadla zostávali necelé tri hodiny, tak sme sa rozhodli trošku sa poprechádzať a nasať z atmosféry dubajského letiska čo najviac. Pred treťou ráno sme sa rozbití s radosťou zvalili na nepohodlné lietadlové sedačky a po pár minútach sa po celom lietadle ozývalo zborové „chŕŕŕ“. V polospánku som ešte stihla zachytiť hlásenie pilota, že let bude dvadsať minút meškať. Čo tam po tom. Po tých troch hodinách čakania ma už dvadsať minút nezabije. Hlavné je, že mi všetci dajú pokoj a to najkrajšie a najhlavnejšie je to, že sa nemusím ani pohnúť. To isté si však zaumienilo aj lietadlo: „Nemusím sa pohnúť. Nechcem sa pohnúť.“ Milé letušky nám dopriali necelú hodinku spánku v zastavenom lietadle a okolo štvrtej nad ránom nás začali opatrne budiť s ospravedlnením, že lietadlo má technickú poruchu a máme vystúpiť. Pomaly sme rozliepali oči a vystupovali späť do letiskovej haly, stále v Dubaji. Pri východe z lietadla nás už čakala vysmiata pani v reflexnej veste, ktorá nám podávala čo iné, ako meal vouchery. Veď keď nás nakŕmia, hneď budeme mať lepšiu náladu. 

Niekoľko stoviek ľudí z lietadla sa rozhodlo pre tú istú alternatívu. Hor sa do McDonaldu!  Čo na tom, že sme boli najedení na prasknutie. Na Slovákoch je krásne to, že pri takýchto príležitostiach jedia, aj keď nie sú hladní. Veď je to zadarmo! Treba to využiť! Tej noci sa v dubajskom McDonalde diali veľké veci. Zavítali sem dlhé rady nespokojných, nevyspatých ľudí, ktorým sa snažili ich mrzuté nálady usporiadatelia zmierniť zapchaním úst v podobe voľných meal voucherov. Po vystátí 15-metrových radov sa však pôvodne nespokojní ľudia zmenili na milých, prívetivých tvorov, ktorí vychádzali s plnými rukami zemiakových hranolčekov a umelých Coca-Colových pohárov. Túto fázu nazveme ako „úplné dotlačenie  do prasknutia č.2“.

Po úplnom dotlačení do prasknutia č.2 sme sa usadili v letiskovej hale. Pol piatej ráno, človeku stúpala hlava hore, človeku klesala hlava dole, snažil sa zaspať, snažil sa bdieť. Z času na čas privrel oči, z času na čas precitol. Keď ste sa na chvíľu prebrali, zbadali ste oproti sebe váženého Číňana v obleku, ktorý si robí skorú rannú prehliadku nosných dierok a výsledky svojej prehliadky hádže okolo seba. Nevedeli ste, či sa vám to sníva, alebo je to pravda. Nevedeli ste, či chcete, aby sa vám to snívalo, alebo aby to bola pravda. Hlava klesla opäť dole. Po pár minútach sa ozvalo brucho, presnejšie jahňacinka v ňom. Rozum vám však nedovolil, aby ste dovolili bruchu ďalej za ozývať. Príliš ste sa báli, že ak poslúchnete požiadavky brucha a na pár minút si odskočíte, práve ohlásia odchod lietadla. Kým sa vrátite späť, všetci budú šťastne naložení a jediné, čo stihnete, je zakývať im z letiskovej haly. S bruchom a s jeho pocitmi ste sa takto vadili ďalšie dve hodiny, kým oznámili, že o chvíľu sa bude nastupovať do lietadla. Chvíľa sa natiahla na ďalšiu hodinu. Hlava dole, hlava hore, Číňan v obleku, brucho. O pol ôsmej ráno nám letiskoví zamestnanci s radosťou oznámili, že lietadlo je pripravené na odchod. Polámaní sme sa zdvihli zo sedadiel a ako námesační sme pochodom vkročili do lietadla, o ktorom sme snívali celú noc. 

Po prvotnej pol hodinke sme sa v lietadle udomácnili a stevardi nám s nadšenými úsmevmi začali nosiť raňajky, akoby to bolo to, po čom všetci túžime najviac na svete. Spomenula som si na strednú školu, kde sme sa učili o jednom filozofovi. Slávny Tycho Brahe, o ktorom sa hovorí, že údajne zomrel po prasknutí močového mechúra, pretože sa nechcel vypýtať na WC z prestížnej večere, na ktorej sa zúčastnil. Pevne som verila v to, že na mňa si ľudia nebudú spomínať ako na slávnu Luciu, ktorá zomrela po prasknutí čriev, lebo nechcela ísť na toaletu v lietadle. Po pár hodinách sa letušky dorútili s obedom. Rozvoniavajúca ryba, ktorej vôňa k vám prichádzala zo všetkých strán. Odolali by ste? Áno, presne ako predpokladáte, nasledovalo „úplné dotlačenie do prasknutia č.3“. Po sedem a pol hodinách vo vzduchu, počas zatvárania a otvárania očí, usmievania sa na milých stevardov na základe nedostatku spánku a ťažkého rozlišovania sna a skutočnosti, sme konečne pristáli na vysnívanom území.  

Nasledoval presun z letiska do hotela. Po poslednej, najnáročnejšej hodine cesty autobusom sme z neho pri hoteli všetci vystrelili ako zátka zo šampanského. Nezaujímali nás kufre, ktoré zostali pohodené na recepcii, nezaujímal nás sprievodca, ktorý si pýtal pasy. Naša myseľ sa sústredila na úplne iný cieľ: „Vitaj, Čína! Vitaj, hotel! Vitaj, WC! Aleluja!“ 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?